OTCOVSTVO I.

            Je zaujímavé, že miesta, ktoré sú predmetom najväčších útokov nášho nepriateľa, nevnímame a z tohto dôvodu tie najdôležitejšie hriechy v našom živote ani nevyznávame. Obvykle nás trápia hriechy, ktoré nás nejakým spôsobom ponižujú, strápňujú. Z hľadiska duchovného rastu a spytovania vlastného vnútra tak venujeme pozornosť okrajovým skutočnostiam, zatiaľčo bytostné veci nám unikajú.
            To, čo si pri spytovaní svedomia málo všímame, je otázka nášho vzťahu s Bohom Otcom. Aj v Ježišovom živote tým najväčším pokušením, ktoré prežil, nebolo pokušenie žiadostivosti alebo uspokojenia vlastných potrieb. To najväčšie pokušenie útočilo na jeho synovský vzťah k Otcovi – diabol na púšti ho niekoľkokrát oslovil: „Ak si Boží Syn...“ Prečo takto? Pretože vedel, že takto môže spochybniť jeho identitu.
            Podobne aj u nás, ľudí, Boží nepriateľ vie, aký je náš vzťah s Otcom dôležitý. Vie lepšie ako my, že ak náš vzťah k Bohu Otcovi bude zdravý, potom budeme schopní zdravo prežívať aj ostatné vzťahy v našom živote, a to nielen v rovine náboženskej (vzťah k Ježišovi, Duchu Svätému, Panne Márii, anjelom, svätým), ale aj všetky naše pozemské vzťahy vrátane vzťahu k sebe samému.
            „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba a zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11,25-27) Ak pozorne vnikáme do tohto textu, malo by sa nám rozbúšiť srdce. Ježiš v týchto slovách odhaľuje tajomstvo svojho vzťahu k Otcovi.
            „Môj Otec mi dal všetko...“ – málokto z nás dozreje k takej životnej skúsenosti, že povie: „Otec mi dal naozaj všetko.“ Skôr si celé roky spisujeme zoznamy toho, čo nám Boh vzal a možno až po dlhej dobe prídeme na to, že Boh, aj keď berie, dáva. Naším vážnym hriechom je náš životný postoj – pýcha, ktorá sa prejavuje v tom, že Otca nepotrebujeme a nemilujeme, nepýtame sa denne na jeho vôľu a neprijímame život so všetkým – s dobrým aj zlým - ako dar. Jedine vo svetle Božieho Slova a v nasledovaní Krista smieme dozrieť ku skúsenosti: „všetko mi je dané od Otca“ a tak vymazať falošné predstavy o Bohu, ktoré sa Boží nepriateľ snažil celé roky ukladať do nášho podvedomia.
            Treba povedať, že náš vzťah k Bohu Otcovi sa v značnej miere odvíja od nášho vzťahu k rodičom, predovšetkým k pozemskému otcovi. Naši rodičia, nech by boli čo ako milujúci, svätí, oddaní Bohu, sú len ľuďmi a ako každý z nás, aj oni prežívali svoj vlastný nedostatok lásky. O to skôr rodičia, ktorí o lásku kŕčovito a zúfalo zápasili celé roky manželstva. Mnohí z nás majú veľmi bolestné skúsenosti s vlastnými rodičmi, zvlášť s otcom. A mnohí z nás skúsenosť s otcom z vlastnej rodiny nemajú. Tiež je mnoho rodín, kde otec je prítomný, ale neplní svoju funkciu. Buď je naplnený prílišnou zamestnanosťou alebo je naopak natoľko precitlivený, že zamestnáva všetkých okolo seba. Ani v jednom prípade neplní úlohu, ktorú mu Boh zveril v povolaní k mužstvu a otcovstvu.
            Podobne aj naša skúsenosť s duchovnou autoritou v Cirkvi má vplyv na utváraní našich predstáv o Bohu. Badáme, že naši otcovia a páni farári zasiali do nás s dobrou pšenicou aj veľa kúkoľa. Vždy, keď nemali na nás čas, keď si nás nevšímali alebo nás nepotrebovali, vždy, keď nám dávali najavo, že sme hlúpi a v živote nič nedokážeme. Kedykoľvek, keď chýbali v najťažších okamihoch nášho života, keď sme iba potrebovali počuť: „Máš na to!“ alebo „Neboj sa!“ Vždy, keď nám chýbalo od nich počuť dve slovíčka: „Verím ti“, ktoré by nás postavili na nohy a dovolili nám, aby sme v sebe objavili Božiu silu k životu. To všetko hlboko zasiahlo do nášho života.
            Čo robiť, aby naše vzťahy a životné skúsenosti boli uzdravené a nestáli v ceste nášmu Otcovi?
            Prvým krokom je pomenovať prežitú skúsenosť pravým menom. Pokúsme sa prijať, že sme nielen pyšní a samoľúbi, ale že sme aj neuzdravení a citovo nezrelí. Objavujme veci, ktoré nás hlboko ponížili a ublížili nám. Neostávajme len na úrovni rozumu, vyplavme emócie. Nehovorme len: „To mám už za sebou, s tým som sa už nejako vyrovnal.“
            Pokiaľ je to možné, vyhľadajme v najbližšej dobe blízkeho človeka a vyslovme pred ním to, čo tryská z hlbín našej bytosti. Nebojme sa vysloviť, čo zazlievame otcovi. Čo by som teraz povedal otcovi, keby som nemal strach, že ho stratím alebo zraním? Čo som mal kedysi na jazyku, ale potom som zatlačil hlboko do podvedomia? Čo všetko som mu chcel vtedy povedať, keď bol zlý na maminku, keď sa vracal domov opitý alebo keď nás nechal, nech sa staráme sami o seba. Keď mu bolo jedno, že som urobil maturitu, vôbec o mňa nezavadil a staral sa len o svoje veci, keď ho nezaujímalo, že som sa zamiloval, ani to, že som ochorel a mal som strach. Čo sa v tej chvíli vo mne odohrávalo? Rovnako sa pozrime na vzťah k matke.
            Dôležitou oblasťou nášho života sú aj emócie, ktoré prechovávame voči Bohu. Škoda, že nedokážeme podľa vzoru starozákonných prorokov a žalmistov či veľkých ľudí Cirkvi povedať: „Bože, hrozne si ma naštval, sklamal...“ alebo ostrejšie vyjadriť svoj odpor či nespokojnosť, že je to On, ktorý naložil na nás tak ťažké bremeno, je to On, ktorý sa nás nezastal, keď sme mu dôverovali. V katolíckom prostredí nás nikto takému postoju neučí. A ak aj niekedy vyplavíme navonok naše emócie voči Bohu, zhrýzajú nás výčitky, že by sa to takto nemalo a pri najbližšej spovedi to vyznáme. Výčitky voči Bohu však nesieme vo svojom srdci aj naďalej. Naša dôvera voči nemu ostáva narušená, nie sme schopní spontánne povedal: „Môj Otec mi dal všetko. Som šťastný človek.“ Ak má Pán uzdraviť našu bolesť, musíme ju vyjadriť. Nebojme sa vysloviť nespokojnosť, že to On nám dal takého otca, takého farára či takú povahu! To všetko treba Bohu povedať. Boh vie, že ho hľadáme a túžime milovať. To, čo ostáva z našej strany nevyslovené, nám láske k nemu bráni.

            Boh nás učí žiť v reálnom svete, do ktorého sme sa narodili. Našich rodičov si nikto z nás nevybral. Takisto každý z nás je limitovaný svojimi vlastnými hriechmi i hriechmi druhých, schopnosťami a darmi. Aj naša skúsenosť s Bohom môže byť rôzna. Boh to vie a povoláva nás k tomu, aby sme sa naučili v tejto realite žiť ako Božie deti.
            Ku schopnosti žiť s realitou obmedzeného života vedie dlhá duchovná cesta, na ktorej dozrievame. Prechádzame obdobím mladosti, kedy si myslíme, že zdoláme svet, a zároveň od sveta utŕžime prvé rany. Potom prichádza obdobie rannej dospelosti, kedy si myslíme, že všetko zvládneme vlastnom silou – obdobie rozčarovaní a veľkých osobných kríz. Ako ďalej dozrievame, Boh nás učí so životnou realitou sa zmierovať. Zámerne hovorím „učí nás“, pretože sami tohto zmierenia nie sme schopní. My len súhlasom prispievame k tomu, aby sme mohli s Kristom prežívať slobodu a vďaka nemu sa snažíme stáť v pravde, nech by bola akákoľvek.
            Tak, kde sme zažili oslobodenie a uzdravenie, je potrebné v živote obnovovať svoju vďaku a vernosť Kristovi. Zriekať sa toho, čo nás ochromovalo, odmietať slová, ktoré nás vháňajú do neistoty, smútku, depresie, agresie.
Evanjelium, ktoré sme v tomto texte citovali, pokračuje ďalej: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení.“ To sa týka nás všetkých. „A nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ Toto je cesta, ktorú ponúka Ježiš. Cesta k plnému životu. Cesta zdravia a slobody, cesta zrelosti.

(Spracované podľa prednášky Vojtěcha Kodeta)